V Lovecraftovom myslení sa myšlienka pokroku neberie ako lineárny a stabilný vývoj smerom k lepšej budúcnosti. Naopak, stavia proti nej cyklický pohľad na dejiny, v ktorom civilizácie vznikajú, vrcholia a nevyhnutne upadajú. Moderná spoločnosť nie je výnimkou, ale len ďalšou fázou v tomto opakujúcom sa vzorci.
Lovecraft, budúcnosť ľudstva, cykly civilizácií, úpadok a hlboký čas
Namiesto predstavy neustáleho zlepšovania Lovecraft uvažuje o tom, že po období vysokej civilizácie môže nasledovať jej rozpad a návrat k jednoduchším formám života. Tento návrat nemusí znamenať úplný koniec ľudstva, ale skôr jeho preformovanie do iných, primitívnejších spoločenských štruktúr, ktoré pripomínajú rané nomádske alebo pastierske spôsoby existencie.
Civilizácia ako dočasná vrstva
V tejto perspektíve je kultúra len tenkou vrstvou nad hlbšími biologickými a inštinktívnymi vzorcami správania. Antropológia a biológia podľa Lovecrafta odhaľujú, že mnohé ľudské reakcie a štruktúry pretrvávajú naprieč rôznymi historickými epochami, bez ohľadu na technologický pokrok.
Ak sa civilizácia zrúti, tieto základné vzorce sa môžu opäť prejaviť v plnej sile. Lovecraft tak uvažuje o možnosti, že návrat k primitívnejšiemu stavu by mohol znovu aktivovať hlbšie biologické mechanizmy evolúcie, ktoré formovali ľudstvo v dávnej minulosti.
Budúcnosť ako návrat do hlbokého času
Lovecraft rozširuje predstavu cyklických dejín ešte ďalej – nielen civilizácie, ale aj samotné druhy môžu podliehať vzostupu a pádu. V jeho úvahách sa objavuje myšlienka, že čas je omnoho rozsiahlejší, než si človek dokáže predstaviť, a že budúcnosť môže patriť úplne iným formám života.
V extrémnych scenároch špekuluje o tom, že po zániku ľudstva by sa planéta mohla stať domovom pre odolnejšie druhy, napríklad hmyz, ktorý by prežil aj katastrofy planetárneho rozsahu. Tieto predstavy sú pre Lovecrafta prirodzeným rozšírením geologických a evolučných procesov, ktoré už v minulosti vyhubili celé skupiny živočíchov.
Úpadok civilizácie a individuálna perspektíva
V tomto rámci Lovecraft nevidí katastrofu ako absolútny koniec sveta, ale skôr ako prechodný jav v dlhom evolučnom cykle. Skutočná tragédia podľa neho nespočíva v zániku civilizácie ako celku, ale v perspektíve jednotlivca alebo konkrétnej generácie, ktorá tento úpadok zažíva.
Inými slovami, svet ako taký môže pokračovať ďalej v rôznych formách, no pre tých, ktorí žijú počas obdobia rozpadu, ide o zásadný a traumatický zlom. Katastrofa je teda relatívna – závisí od pozície pozorovateľa v čase.
Budúcnosť bez ľudskej výnimočnosti
Lovecraftova vízia budúcnosti zároveň narúša predstavu ľudskej výnimočnosti. Človek nie je konečným cieľom evolúcie ani garantom pokroku, ale len jedným z mnohých dočasných experimentov prírody. V dlhom časovom horizonte môžu vzniknúť a zaniknúť celé druhy, civilizácie aj inteligentné formy života.
Táto perspektíva posúva ľudské dejiny do kozmického kontextu, kde sú všetky spoločenské a kultúrne systémy len krátkymi epizódami v oveľa väčšom cykle zmien, ktorý presahuje ľudské chápanie.