Taliansky mysliteľ Niccolò Machiavelli vo svojom diele „Vladár“ tvrdil, že úspešný politik musí vedieť pracovať s mocou, rešpektom a obavami verejnosti. Podľa jeho známej úvahy je bezpečnejšie byť obávaný než milovaný, ak nemožno dosiahnuť oboje súčasne. Zároveň však upozorňoval, že vládca sa nesmie stať nenávideným, pretože nenávisť môže podkopať stabilitu jeho vlády.
Machiavelli, politika strachu a jazyk konfliktu: rétorika Roberta Fica
Kritici rétoriky slovenského premiéra Roberta Fica niekedy tvrdia, že jeho verejná komunikácia pripomína práve tento princíp. Poukazujú na opakované používanie tém bezpečnostných hrozieb, konfliktov a spoločenského ohrozenia, pri ktorých sa vláda zároveň prezentuje ako ochranca poriadku a stability. Fico a jeho podporovatelia naopak tvrdia, že ide o legitímne pomenovanie reálnych problémov, ktoré iní politici zľahčujú.
Machiavelliho politika strachu
Machiavelli nepovažoval strach za samoúčelný nástroj. Tvrdil, že vládca môže využívať rešpekt založený na obave z dôsledkov, ak tým zabezpečuje stabilitu štátu a poriadok. Dôležitá však podľa neho bola hranica medzi rešpektom a nenávisťou.
Vo „Vladárovi“ upozorňoval, že panovník si musí dávať pozor, aby neprekročil hranicu, pri ktorej začne spoločnosť cítiť krivdu alebo útlak. Najväčším rizikom bolo podľa neho vyvolanie pocitu nespravodlivosti či svojvôle. Vládca mal preto pôsobiť rozhodne, ale zároveň zachovať dojem legitimity a ochrany spoločného dobra.
Jazyk konfliktu v slovenskej politike
Robert Fico dlhodobo používa výrazný a konfrontačný jazyk voči politickým protivníkom, médiám či niektorým mimovládnym organizáciám. Vo verejných vystúpeniach často hovorí o zápase proti zahraničným vplyvom, manipuláciám alebo snahám destabilizovať štát. Kritici tvrdia, že takýto štýl komunikácie zvyšuje polarizáciu spoločnosti a posilňuje pocit permanentného konfliktu.
Jedným z diskutovaných momentov bol výrok, v ktorom Fico povedal: „Zoberme palice, lopaty a poďme do národnej rady. Zoberme palice, lopaty a poďme na úrad vlády.“ Výrok sa objavil vo videu, ktoré následne vyvolalo kritiku časti opozície a komentátorov. Fico a jeho obhajcovia argumentovali, že išlo o opis spoločenskej nálady a že zároveň zdôrazňoval potrebu demokratických riešení.
Kritici však tvrdia, že používanie podobných obrazov môže mať politický účinok bez ohľadu na následné vysvetlenie. Podľa nich metafory spojené s násilím alebo fyzickou konfrontáciou posilňujú atmosféru napätia a legitimizujú agresívnejší jazyk vo verejnom priestore. Politická komunikácia totiž podľa nich nefunguje iba cez doslovný význam slov, ale aj cez emócie a symboly.
Varovania pred hrozbami a „gruzínsky scenár“
Kritici často spájajú Machiavelliho princíp práce so strachom aj s rétorikou okolo údajných pokusov o destabilizáciu Slovenska. V roku 2025 vláda hovorila o riziku „gruzínskeho scenára“ a varovala pred možnými zahraničnými vplyvmi v kontexte protivládnych protestov. Verejne však neboli predstavené konkrétne dôkazy o organizovanom pokuse o štátny prevrat.
Opozícia a organizátori protestov tieto tvrdenia označili za spôsob mobilizácie verejnosti cez pocit ohrozenia. Podľa kritikov vytváranie obrazu nepriateľa alebo hrozby môže zvyšovať podporu lídrov, ktorí sa prezentujú ako ochrancovia stability. Fico a predstavitelia vlády naopak tvrdili, že štát musí potenciálne bezpečnostné riziká pomenúvať vopred.
Rétorika proti nenávisti a kritika dvojitého metra
Po atentáte na premiéra v roku 2024 Robert Fico opakovane vyzýval na zníženie nenávisti v spoločnosti a kritizoval agresívny tón verejnej diskusie. Hovoril o potrebe upokojenia situácie a odmietania verbálnej agresie v politike aj médiách. Táto línia sa stala významnou súčasťou jeho verejnej komunikácie.
Kritici však poukazujú na rozpor medzi výzvami proti nenávisti a dlhodobým používaním ostrého konfliktne ladeného jazyka. Spomínajú výroky o „mokrej handre“, tvrdé útoky na novinárov, opozíciu alebo expresívne metafory používané počas politických sporov. Tvrdia, že jazyk konfliktu môže prispievať k napätiu aj vtedy, keď politik formálne odsudzuje násilie.
Machiavelliho aktuálnosť v modernej politike
Debata o práci so strachom a konfliktom nie je obmedzená iba na Slovensko. Politológovia podobné mechanizmy sledujú pri mnohých lídroch v Európe aj vo svete, ktorí mobilizujú podporu cez témy bezpečnosti, migrácie, vojny alebo kultúrnych zmien. Jazyk hrozby a ochrany býva jedným z najsilnejších nástrojov politickej mobilizácie.
Machiavelliho myšlienka, že vládca môže pracovať s obavami verejnosti, ale nesmie sa stať nenávideným, preto zostáva predmetom moderných diskusií. Kritici Roberta Fica v nej vidia paralelu so spôsobom jeho politickej komunikácie, zatiaľ čo jeho podporovatelia hovoria o realistickom pomenovaní problémov. Spor tak nie je iba o samotné výroky, ale aj o to, kde sa nachádza hranica medzi politickým realizmom, mobilizáciou strachu a zodpovednosťou za spoločenskú atmosféru.